Stocho

Dievčatá mlčky sedia pri stole a tvária sa ľahostajne. V ústach majú slamky, cuckajú džúsiky a počúvajú chlapcov. Občas niektorá z nich zívne, alebo sa ukradomky obzrie okolo seba. V kaviarni sa náhle otvorili dvere. Zjavila sa v nich akási ženská silueta a elegantnou chôdzou modelky, na sebe krasne damske oblecenie.. sa začala sa blížiť k ich stolu. So záujmom sa na ňu pozreli. Bola to ich priateľka Maja. Hnala sa k nim a vyzerala ako keby ju práve pred chvíľou niečo veľmi vzrušilo.

„No čaute.“ Spustila, len čo prišla a ani nedala priateľom možnosť sa jej odzdraviť. „Tak som opäť tu medzi vami. Som to ja. Pre ľudí ambiciózna mladá právnička, najslušnejšia dáma aká môže byť. V súkromí však patrím medzi tie ktoré sa s partnerom šľahajú bičíkmi, spútavajú sa navzájom a močia si do úst.“

Maja si prisadla. Mala oblečené šarlátovočervené kokteilove saty, lacne kabelky a žiarila šťastím.

„Viete čo? Zapnem rádio: hovoria tam o autizme. Zapnem televíziu: beží tam relácia o autizme. Pozriem do novín: autizmus. Všade kam pozriem hovoria a píšu o tom ako keby na svete nič iné neexistovalo! Už som z toho na nervy. Vsade len ze aki su dobry v matematike, aki su zrucni, ze vedia vytvorit aj búda pre psa, nech im daju pracu. Bojím sa že keď si pôjdem ľahnúť, tak na mňa spod postele vyskočí autista. A pritom, hoci o tom stále rozprávajú, vôbec neviem čo to ten autizmus je. Vie niekto z vás čo to je?“

Všetci len pokrčili plecami a záporne pokrútili hlavami.

Náhle sa jej rozžiarila tvár pri pohľade na oproti sediacu priateľku.

„No čáááu, Markéta! A ty čo tu?“

„Ahoj, tak čo, ako moja? Elegantná ako vždy…“

„Hm, ďakujem.“

„A ako sa máš?“

„Ale, ani sa nepýtaj…“

„Vyzeráš nejaká ustarostená. Čo ťa trápi?“

„Vieš čo ma trápi?“ Pošepla jej. „Strašne sa potím. Tak sa mi zdá že čím som prepracovanejšia, tým viac som spotená, už som prepotila 3 tričká dnes.“

„Čo sa ti potí? Dlane?“

„Nie. Mám stále spotený zadok. Na podnájme je furt vlhko a teplo, lebo máme byt pod strechou. Keď páli Slnko, nedá sa tam vydržať, keď prší, zateká. A teraz je to najhoršie. Budem musieť kúpiť nový nábytok a aj stoličku. Nie tú hnusnú päťdesiatročnú fotelku v ktorej sa mi všetko potí. S priateľkou pôjdem na nákupy, a budem si musieť kúpiť niečo poriadne do izby. Chcem mať niečo špeciálne. Nejaké štýlové kresielko so sieťkou, aby bolo vzdušné. A dole dám ventilátor aby mi na zadok vial studený vzduch.“

„A ako sa ti tam býva?“

„Dobre. Všetci na byte sme úplne OK. Všetky sme tam úplne v pohode. Vôbec si tam nerobím strach o veci. Vôbec sa nebojím mať niečo zo svojich vecí pohodené niekde vo vedľajšej izbe.“

V podniku vládne romantická atmosféra. James Blunt vyspevuje svoje vyznanie: Yoch bjudifl, yoch bjudifl tec tru!

Dievčatá pokračujú v rozhovore:

„Minule som cestovala domov ku nám na východ a vzala som aj partnera aby videl ako to vyzerá u našich na dedine. Môj frajer je z mesta, a ani poriadne nevie ako to na vidieku chodí. Rodičia sa chceli blysnúť, a preto nám vystrojili poriadnu hostinu na ktorej sa poschádzalo toľko členov našej rodiny ako keby to bola svadba.“

„Wáááu…“

„Prisámvačku že tam bola polka dediny. Normálne ma naši dojali, lebo som vedela že na to nemajú peniaze, ale oni sa museli blysnúť že na to akože majú. Jedzte, povedala mama keď nosila jedlo na stôl. Tieto kurence sme si tu dochovali. Určite je to lepšie ako hydina z obchodu ktorú kŕmia bohvie čím.“

„To je pravda. Ale ako sa hovorí; hlad je najlepší kuchár. Keď je človek hladný a nemá peniaze, tak zje všetko. A hoci sa mu normálne zbiehajú slinky na ananásový kompót alebo cukrovinky čierny princ, v čase núdze sa uspokojí aj s wifonkou. Ach, čo som sa ja ich najedla…“

„Veru veru.“ Pritakali ostatné. „Čo sme sa ako študentky na intráku najedli sáčkových polievok…“

„Mám pre teba novinku.“ Povedala Petra. „Minule sa ma frajer pýtal: Počuj, a čo keby si si už dala konečne zväčšiť tie prsia? Len si to predstav, chcel odo mňa takúto vec! Čo môže byť lepší dôkaz toho že ma má rád, ako toto? Celá som sa vtedy začervenala! Dala by si si ich zväčšiť z lásky ku mne? Pýtal sa ma.“

„A dala by si si?“ Pýtali sa jej kamarátky dychtivo.

„Neviem. Možno že by som si mala dať. Keď sú mu tieto malé… Ale trochu sa toho bojím.“

„Tak to sa ti vôbec nečudujem.“ Zvolala Maja. „Vieš čo som sa dočítala? Prednedávnom si jedna Švédka dala zväčšiť prsia, počas operácie z neznámych dôvodov upadla do kómy a už sa neprebrala!“

„No toto.“ Povedala Markéta. „Chúďa. Chcela väčšie kozy a teraz vonia fialky odspodu…“

„A ty si sa s frajerom už rozišla?“

„Á, práve som sa rozišla s frajerom.“

„Hm.“

„Ako to?“

„Ale, to by bolo nadlho.“ Mávla Maja rukou. „Mala som ho strašne rada. To si akože nemyslite že nie. Ľúbila som ho z celého srdca. Snívala som o tom ako si budeme zariaďovať spoločnú domácnosť. Predstavovala som si ho ako otca svojich detí… Tešila som sa na to ako spolu vychováme svojich potomkov, a potom spolu zostarneme a budeme sa milovať až po hrob. Až jedného dňa mi požičal krásnu knihu: Chorvátsko v obrazoch. A ja som si zrazu uvedomila že tá kniha má pre mňa väčšiu hodnotu ako on. Tak som mu prestala dvíhať telefón.“

Dievčatá veselo štebotali, a po krátkej porade sa rozhodli odskočiť si spoločne na toaletu.Stre