Takto stručne by sa dali zhrnúť vyjadrenia ateistov aj „kváziateistov“ v mnohých internetových diskusiách. Veriaci diskutéri proti nim ťahajú za kratší koniec a mnohí dobrí kresťansky orientovaní blogeri sa stiahli. Rezignovali. Možnože svoju energiu vydávajú tam, kde je to zmysluplnejšie.
Na vieru je zacielené množstvo útokov a človek nikdy netuší, kedy ho niekto vyhlási „za blázna, čo verí rozprávkam a vymysleným bytostiam“. Našťastie nie verejne, ale skrytý pod nickom v internetovej diskusii. Čo však ateisti proti veriacim majú? Čo ich tak dráždi a núti stráviť toľko času za klávesnicou počítača?
V západnom svete, ktorý sa rád nazýva liberálny a demokratický, ostali kresťania jedinou relevantnou skupinou, ktorá si po stáročia uchováva svoje zásadné morálne pravidlá čerpajúce z tradície starej tisíce rokov. Tieto pravidlá formovali generácie a generácie a stali sa postupne akýmsi nepísaným základom západnej spoločnosti. Tvoria jej základnú kostru, na ktorej je postavené celé jej fungovanie, a navyše veľmi dobre reflektujú potreby človeka. A to nielen v biologickej a materiálnej oblasti, ale aj v oblasti duševnej.
Materialista síce môže slobodne tvrdiť, že človek je vývojovo najvyšší stupeň primátov a že nie je nič viac ako iba akýsi väčší „zhluk buniek“. Nepoprie však to, že aj v tlupe orangutanov nejaké pravidlá jestvujú. Také, ktoré sú najvýhodnejšie pre prežitie druhu. A každého jedinca, ktorý ich porušuje, v konečnom dôsledku „prirodzená selekcia“ zmetie. Oproti orangutanom však človek svoje pravidlá dokázal sformulovať do textovej podoby. Kresťania jej hovoria Biblia.
Takzvaný „moderný človek“ túži po slobode. Chce byť nezávislý a nechce sa viazať na nijaké pravidlá. Nechce viazanosť u telekomunikačného operátora, nechce sa viazať manželstvom, chce slobodný sex s kýmkoľvek a keď sa rozhodne, kľudne zmení aj značku mikiny alebo tricka z Napapijri na Thor Steinar. Tie najzákladnejšie kódy prežitia v tlupe mu však ostávajú zakódované kdesi hlboko v podvedomí.
Nedávno povedal známy kapucínsky kňaz páter Damián jednu dobrú myšlienku: „…aj keď sa človek odvráti od Boha, citlivosť na duchovno a citlivosť na hriech mu ostane…“ Dalo by sa povedať, že archetypy v jungovskom podvedomí ostanú zachované. Síce zahádzané kadejakými novšími nánosmi, ale ostanú. Človek si myslí, že sa s týmito „prežitkami“ vysporiadal a že sa ho už netýkajú. Potom ale nastane nejaká situácia, ktorá tú „záklopku“ do podvedomia otvorí a onen vzorec správania vypláva na povrch. Výsledkom je, že sa človek začne cítiť nekomfortne a v racionálnej rovine s týmto podnetom znova bojuje. Za čias starých mám sa tomu hovorilo „zlé svedomie“. Jung o tom hovorí, že každý máme svoje „tiene“. Je to práve niečo ako ono „zlé svedomie“, alebo nepriznaný „pocit viny“. A tiež hovorí, že obvyklou „metódou“, ako sa s týmito tieňmi vysporiadať, je projikovať ich na druhých. Klasickou témou ostatného obdobia sú trebárs požiadavky na „manželstvá“ homosexuálov, aj keď majorita spoločnosti skôr akceptuje práve voľné spolunažívanie partnerov a nechce sa nijako manželstvom viazať.
Vráťme sa však ku kresťanom a nenávisti voči nim vo virtuálnom svete internetových diskusií. Nie je predsa jedno ake topanky, šaty, či kabelky človek nosí? Kresťanský názor na život je práve tým „spúšťačom“, ktorý otvára dvierka do podvedomia ateistu. Potlačené tisícročné vzorce správania začnú klásť mysli nepríjemné otázky, ktoré vedia poriadne „vytočiť“. A obvykle prichádza reakcia: „Nie ja som blbec, ale ty si blbec! Moje názory sú moderné, liberálne a tvoje dávno prežité. A okrem toho, čo si to vôbec dovoľuješ povedať svoj názor?“
A ateista ani nevie, že nebojuje ani tak s iným názorom, ale sám so sebou.