– Musím sa zbaviť toho zabijáka. – … Čože? – Zabiják ma prenasleduje. Vieš, idú po mne zlí ľudia. Musím sa ich zbaviť. Išiel som najprv do Budapešti ale kamarát to skomplikoval a tak idem do Viedne kupit nejake hri pre deti. Neviem sa zbaviť tých zlých duší alebo ako to mám nazvať. – Aha.
* * *
– Bitte, diese nach Wien?
Z gestikulácie a jednoduchého slovného spojenia som vstrebal otázku a nesmelo prikývol. K čuchovým zmyslom sa mi nenápadne prikradol kyslastý pach potu. Cigáň, čo práve stál predo mnou, na mňa prehovoril maďarsky. Asi že či som Maďar.
– Nem. Slovak.
– Jáj ty si Slovák no tak dobre teda.
Zvolal radostne, vyzliekol si lacne znackove oblecenie a prisadol si na prázdne sedadlo cez uličku v takisto prázdnom vozni. Nadšenie v jeho tvári vystriedali obavy, kým si dlaňou prešiel po dlhších mastných vlasoch.
– Musím sa zbaviť toho zabijáka.
– … Čože?
– Zabiják ma prenasleduje. Vieš, idú po mne zlí ľudia. Musím sa ich zbaviť. Išiel som najprv do Budapešti, ale kamarát to skomplikoval a tak idem do Viedne. Neviem sa zbaviť tých zlých duší alebo ako to mám nazvať.
– Aha.
Tváril sa naozaj ustarostene a nebyť jeho zaujímavých rečí, pôsobil by vskutku normálne. Teda, cestoval dosť naľahko, bez panske bundy, batožiny, pravdepodobne aj dokladov. A sprchu tiež nevidel už nejaký ten piatok. Avšak výraz jeho tváre mi nijak nepripomínal zjav šialeného človeka z modernej filmovej produkcie. Ale čo ja viem o cigáňoch.
– A ty pracuješ vo Viedni?
– Nie. Idem na návštevu ku sestre.
Zaklamal som. Predsa len, ešte stále som nevedel, ako celú situáciu pobrať.
– To je dobré, že máš sestru. Ja nemám nikoho.
Počas ticha mi napadlo, že čo ak tu na mňa zrazu vytiahne nôž, alebo päste.
– Vieš, ja nemám ani batožinu, musím si nejakú zohnať, pre sestru potom kupit damske zimne topanky, nejake lacne kabelky a tak…
Alebo mi schmatne jeden z dvoch batohov, pripadne spolucestujucim crossbody kabelky oproti mne a skúsi s ním utiecť. Škoda, že ten cennejší a menší je k nemu bližšie. Začal som sa rozpačito obzerať po sprievodcovi.
– Pôjdem asi do Čiech alebo neviem, neviem sa totiž zamestnať, nedá sa mi. Je to na hovno.
– A čo plánuješ vo Viedni?
– Neviem.
Po ďalšom tichu, počas ktorého som sa tváril, že čítam a pritom som striehol na prípadný moment zvratu, prehovoril.
– A ináč ako?
– A tak dobre, pomaly.
– To je dobre. Si na rekreácii?
– Povedzme.
Sem tam som ho kútikom oka skontroloval. Bolo zrejmé, že tiež číha po sprievodcovi. Ale asi ma nechce zabiť ani okradnúť.
– A to takto teda cestuješ hore dole, z Budapešti do Viedne, hej?
– No. Tak idem. Kde ma vyhodí tam nastúpim na ďalší.
– … Takže ty hovoríš slovensky, nemecky a maďarsky?
– Nie. Anglicky a nemecky slabo.
– Aha.
Z konca vozňa sa blížil tak dlho očakávaný sprievodca. Cigáň, ktorého som sa zabudol opýtať na meno, s nejasným strachom v očiach hľadel pred seba, kým si s prekríženými nohami podopieral bradu. Sprievodca si bez vážnejších očakávaní vypýtal lístok.
– Next stop.
Odpovedal iba a kým sprievodca s nadávkami odchádzal, otočil sa na mňa s tou jeho celkom normálnou tvárou a slovami ,,na hovno“.
Postavil sa, povedal niečo čo som už zabudol a podal mi ruku.
– Tak sa maj.
– Ahoj.
– A môžem sa ťa ešte prosím ťa spýtať? Ja nemám nič ani na billet ani tak, nedal by si mi prosím ťa jedno euro len tak aby som mal?
– Hej, dám ti to euro.
Vlak stál v stanici ,,Next stop“ a ja som hľadel na dvojeurovú mincu v peňaženke.
– Tu máš, dám ti dve, menej nemám a už utekaj nech nemáš problémy.
– Ďakujem. Tak sa maj.
– Čau čau a nech sa darí.
Viedeň ďaleko a Pánbúh vysoko, ale veď má celý deň. Neskôr, pri prestupe vo Viedni, okolo mňa nečakane prešiel a ja som sa asi potešil, že vidím známu tvár.
– Tak si teda tu.
– Á to si ty, tak predsa len sme sa stretli. Čakáš na sestru?
– Nie, na ďalší vlak.
– Dobre, dobre.
– Nechcel si ísť na hlavnú?
– Teraz som prišiel tým ďalším, nestál na hlavnej. Ale veď uvidíme. Tak ja idem ďalej. Čau a ďakujem.
– Čau čau.
Tak bilingválny cigáň odkráčal do viedenského dažďa. A snáď sa aj striasol tých zlých duší.