Keď skúsite spomenúť dobu vlády komunistov, okamžite sa do diskusie zletia ako muchy na kravské lajno rôzni ” ubolenci “, ktorým údajne bývalý režim ublížil. A naopak – skoro nikdy sa nesťažujú ľudia, ktorí boli naozaj obeťami perzekúcií v 50. rokoch. Mimochodom, politické perzekúcie sa opäť objavili – po novembri 1989, ale to už nikto nevidí … nechce vidieť.
Prečo sa zlietajú ? Boja sa spomienok, boja sa ľudí, ktorí si pamätajú a vedia, že nič nie je dokonalé. Ale napriek množstvu negatív vedia, že vtedy žili ako ľudia, ale dnes sú len štatistikou, aj to neraz pekne prekrútenou. Ktovie … majú skutočne strach zo spomienok ? Prečo ? Čoho sa boja ? Návratu vlády jednej strany ?
Nie, boja sa niečoho úplne iného – boja sa, že už by sa im opäť nikto neklaňal a ich majetok by absolútne nič neznamenal. Boja sa, že ak by mali všetci platy a prácu, ktoré by dokázali zaistiť pokojný život a všetky potreby, už by im nikto nezávidel luxusné vily, či luxusné autá, topanky, kabelky, šaty pred nimi. Boja sa, že by na nich spoločnosť úplne zabudla – stali by sa jednými z mnohých v zástupe. Zástupe bežných ľudí, ktorí si žijú svoj život, sú šťastní a spokojní, nenaháňajú sa za mamonom a úplne kašlú na to, čo má niekto za vysokým múrom s kamerami. Smotánka by sa opäť stala tým, čím aj v skutočnosti je – odpadom spoločnosti.
Koho zaujíma, že je niekto trikrát rozvedený a práve chystá štvrtú svadbu ? Koho zaujíma, že nejaká afektovaná sliepka pokladá za dovolenku len luxusný apartmán, niekde v Karibiku a sluhov okolo seba ? A koho zaujíma, že niekto má hodinky na milión korún ? Nikoho … tieto programy sa objavujú len preto, aby odpútali pozornosť od skutočných problémov spoločnosti. Majú zakryť strach vagabundov z následkov ich vlastnej činnosti …
Obyčajný človek nepotrebuje milióny, ani vily, či bavoráky. Stačí mu práca, šťastná rodina, zdravie a láska … nič viac. Všetko, čo má navyše, je bonusom, nie však potrebou.
V minulosti som poznal množstvo ľudí, ktorí boli často nespokojní so spoločnosťou, v ktorej žili, ale boli – šťastní. Aj dnes poznám množstvo ľudí, ale len málo šťastných. Bohatší sa denne trasú o svoj majetok a skrývajú za múrmi s kamerami (zrejme sa obávajú o svoje ” poctivé ” peniaze), chudobní denne bojujú o prežitie – a tiež netancujú od šťastia. A pomedzi nich sa potulujú rôzne existencie, ktoré za kus žvanca zaprú absolútne všetko. Slúžia tomu pánovi, ktorí najlepšie platí.
A preto chodia denne štekať na ľudí, ktorí si pamätajú a vedia, že doba nebola dokonalá, mala mnoho nedostatkov, ale napriek tomu im nebrala pocit šťastia. Majú strach, pretože vedia len posluhovať, šíriť prázdne frázy a ” opravovať ” klamstvá/omyly iných. A tak prehliadajú, že ich vlastný život je najväčším – klamstvom.
_______________________________
Ráno vstanem, a idem na kávu do bistra oproti. Taký zvyk, nič viac …. sedí tam sused, a širokým gestom ma pozýva k stolu. Kedy si konečne kúpiš poriadne auto … otázka, s ktorou domŕza už dlhé roky. A na čo by mi bolo, však staré jazdí a iné nepotrebujem … smejem sa. Pijeme kávu a pýta sa, prečo opravujem staršiu práčku, keď si môžem kúpiť novú. Baví ma to … opäť sa smejem. Debata sa odvíja smerom, ktorý poznám dlhé roky. Sused musí mať raz za dva roky nové auto, všetky spotrebiče mení po skončení záruky a skryte pohŕda tými, čo tak nerobia. Nič mu neurobí väčšiu radosť, ako ligotavé pozlátko bohatstva … a nič ho nenaštve viac, ako zistenie, že niekto má niečo lepšie, drahšie, novšie.
Mne je to naopak úplne jedno. Pokojne si obujem vyšmatlané botasky, derajú rifle, smiesne tricka a čapcem do neďalekej záhrady. Vŕtam sa v zemi, neraz mi nič nevyrastie, lebo som amatér – ale baví ma to, ak sa niečo predsa len podarí. Opravujem staré veci, ktoré by iní zahodili – ak sa podarí, dobre … ak nie, odpracem sa do obchodu a kúpim si nové. Však o nič nejde. Netrápi ma, že práčka má osem rokov, ak je funkčná. Netrápilo ma to ani vtedy, keď mala iná práčka tridsať rokov – však prala a viac mi nebolo treba. Život je úplne o inom.
Pred mesiacom sa ma sused pýta, prečo chodím stále vysmiaty od ucha k uchu … či vraj nemám starosti. Mám … kto ich nemá, ale prečo by som mal smútiť …však žijem a som spokojný. A starosti patria do života úplne rovnako, ako puk k hokeju.
Kto vie žiť, vedel to aj za socializmu … kto to nevedel vtedy, nevie ani dnes.
Celá debata | RSS tejto debaty