Stocho

Áno, viem, viem, niektorý jedinci by ma za nadpis okamžite ukameňovali. Nie, nie som bezcitný, ani bezohľadný či apatický. Vlastne mám pocit že čím som starší, tým som citlivejší. Asi pred rokom som si pozrel po dlhej dobe Titanic a takmer som sa rozplakal, keď Leo išiel ku dnu. Vážne, časom mäknem no aj napriek tomu sa moja peňaženka pre Afriku zatvára raz a navždy.

Rád prispejem na dobrú vec, podporím nápad, vyprázdnim peňaženku od drobákov bezdomovcovi pred nákupným centrom, alebo hodím bankovku študentom idúcim mestom. Nemám s tým žiadny morálny problém, neberiem to ako hrdinský čin, skrátka sa viem obuť do topánok človeka oproti. Pred časom som kúpil v Tescu niekoľko drevených skladačiek, alebo gýčovú hračkársku opicu v slnečných okuliaroch oblečenú v lesklej vestičke s činelmi v rukách, spievajúcu Gumimaci a to iba preto, že chúďa mladá baba, ktorá tam mala brigádu bola na pohľad totálne znechutená prácou a tým ako ju všetci ignorujú. Druhá vec je že som tento úplne zbytočný nákup zužitkoval najlepším možným spôsobom, drevené skladačky potešili sestru, ktorá mohla byť kreatívna a gýčová opica vyčarila úsmev na tvári smutného dievčaťa… skrátka som použil svoje peniaze pre niekoho zbytočne, potešil som veľa ľudí a mal som lepší pocit. Toľko ku mne a mojej ochote vyhodiť pár drobných do vzduchu.

Práca mi dáva možnosť cestovať a navštíviť krajiny, ktoré nie sú na zozname obľúbených destinácii slovenských dovolenkárov. Nazval by som ich krajinami tretieho sveta, no to by nebolo fér – vysvetlím neskôr.

Už nikdy v živote neprispejem na Afriku. Nepíšem to preto aby som niekoho naštval, sklamal, ani nič podobné. Skrátka ma vytočilo keď som videl big bag (obrovské vrece, zvyčajne na prepravu sypaného materiálu do cca tony ) s červeným krížom roztrhané na tržnici ako si z neho nejaký miestny podnikavec robí biznis. Nebol to kresťanský kríž, nebolo to logo UN – Spojených národov, bol to červený kríž! Kopec oblečenia na kopách, všetko roztriedené podľa druhu – tričká, nohavice, košele, šaty, plavky pánske a dámske. Bohužiaľ som nemal pri sebe fotoaparát, aby som tento obraz zvečnil.

Afrika nepotrebuje pomoc od nás. Niektorý ľudia tu žijú ďaleko nad náš štandard, plytvajú jedlom, peniazmi, opovrhujú vlastnou kultúrou. Satelitná televízia tu je sto rokov pred európskou, ľudia majú tri mobilné telefóny, najnovšie jabĺčko piatej generácie, pernamentky na skvelý basketbal a touchpady, drahe kabelky. Sú na všetkých sociálnych sieťach, nonstop online a posielajú fotky z každej možnej príležitosti. Pri nehode sa prizerajú ako im pred očami umierajú ľudia. Odpadky si sypú pred dvere a vlastne všade kde sa dá. Založia požiar hocikde a ukradnú hocičo. Som tu 15 mesiacov a tých vecí čo sa tu udialo je nespočetne. Je jednoduché zaobchádzať z vlastnou krajinou nezodpovedne a bezstarostne, množiť sa ako zajace, pozabíjať každé živé zviera ktoré nestihne ujsť a potom sa tváriť pred svetom ako potrebujeme pomoc. Urobiť si smetisko pred domov a potom ukazovať prstom v akom neporiadku musím žiť. Chcieť od zbytku sveta výhody, a keď prídu povinnosti povedať, ja nemôžem, ja to neviem. Ľudia tu dokážu fungovať na odpadkoch, obchádzať nevládnych, odsudzovať chudobných či chorých, rovnako ako u nás. Ľudia tu trpia hladom, nedostatkom, rovnako ako u nás, no tu aspoň nemrzne. Ja mám pomáhať Afrike? A prečo? Aby si nejaký podnikavec urobil biznis na oblečení ktoré bolo poslané ako pomoc Afrike? Na oblečení ktoré som si musel kúpiť za peniaze ktoré som musel najskôr zarobiť? Radšej ich dám bezdomovcovi na ulici, alebo vyhodím do kontajnera, možno ich tam niekto nájde.

Ak chcete pomôcť Afrike, choďte tam na dovolenku… upracte im pred domom, dajte im jedlo, alebo lieky. Prípadne im kúpte niečo na oblečenie, najlepšie pásiky, tri.