Stocho

Stredoázijský Turkmenistan patrí k najmenej známym krajinám celého regiónu. Vieme o ňom, že sa spája s bizarným prezidentom Turkmenbašim, púšťou, ropou, no vieme si predstaviť ako vyzerá? Je to krásna krajina plná úsmevov, zaujímavých a nepoznaných miest s neskutočnou históriou, ktorá sa hlboko vpíše do pamäti…

Hranica medzi Uzbekistanom a Turkmenistanom môže trvať niekoľko hodín. Všetko záleží od toho ako sa colníci vyspali, koľko batohov budú chcieť rozbaľovať a či majú dobrú náladu. Človek to však vníma len okrajovo, pretože vie, že čoskoro sa ocitne v bájnej krajine o ktorej kolujú legendy a ktorá dostala nelichotivú prezývku „Severná Kórea strednej Ázie“ vďaka tomu, že ju niekdajší prezident Turkmenbaši takmer izoloval.

Dnes po ňom stopy pomaličky, ale isto miznú hoci vo väčších mestách stále strážia monumentálne priestory jeho zlaté sochy. Krajina Turkmenistanu za hranicou pripomína rovinatú placku ozdobenú menšími zvlnenými pahorkami, stromy sú tu krásne, úplne vhodné na vianočné stromčeky. Pár desiatok kilometrov od hranice sa vlní mohutné koryto rieky Amu Darya. Na starovekých mapách sa jej hovorilo Oxus a bola to rieka, ktorú musel na svojom legendárnom putovaní prekročiť aj Alexander Veľký. Takéto príbehy dokážu rozbúchať srdce.

Pontónový most sa pohne v rytme rieky vždy, keď po ňom prejde auto či kamión a človek sa odrazu ocitne v Turkmenabade, prvom veľkom turkménskom meste na severe. Tu každý po prvý krát zacíti závan megalomanskej architektúry keď vidí ako okolo neho na hlavnej ceste vyrástli mramorové stavby ako Svadobný dom, Duchovný dom či hotel. Púšť Karakum však nekončí a rozlieva sa ďalej prakticky až k južnej hranici, ktorú od Iránu oddeľuje pohorie Kopet Dag. Za oknom mikrobusu sa objavujú pieskové duny, milióny suchých kríkov a voľne pasúce sa ťavy.

Len občas sa zjaví malé mestečko či dedinka kde si možete kúpiť nejaké topanky, kabelky, plavky , aj to len tam, kam Turkméni potiahli vodný kanál. Ak niekde platí, že voda prináša život, tu je to dvojnásobné. Mesto Mary vyrástlo na rieke Murgab ako oáza a dnes patrí k výstavným skriniam modernej architektúry. Divadlo, Duchovný dom, sediaca aj stojaca socha Turkmenbašiho, nádherná knižnica a moderná, veľkolepá mešita. Architekti sa tu skutočne vyhrali a hoci pôsobí akoby ho postavili pred pár rokmi, krásny bazár plný ľudí pridá do tohto pocitu aj trochu starého nádychu.

Večer na nábreží rieky Murgab pri západe slnka chutí šašlík azda najlepšie z celej strednej Ázie. Necelých 30 kilometrov od Mary leží historický klenot v podobe mesta, ktoré kedysi ľudia poznali pod menom Marguša, no dnes mu nik nepovie inak než Merv. Len kvôli nemu samotnému by sa do Turkmenistanu oplatilo ísť. Je ako skladačka histórie poskladaná z niekoľkých svetov vďaka ktorým sa tu dá cestovať v čase. Pevnosť, ktorú založil Kýros Veľký, staré helenistické mesto, mohutné hradby islamského centra, mauzóleum seldžuckého sultána Sandžara či hrobky. Kedysi bol Merv dokonca najväčším mestom celého sveta a jeho meno znamenalo bohatstvo, obchod a luxus, no dnes ho naplnila tichá prázdnota, ktorú tu zasial Džingischánov syn Tolui. Hlina už nestíhala absorbovať všetku krv a Merv sa pomaly, ale isto stratil z máp.

Hlavné mesto Ašchabad je mesto plné bizarnosti. Na jednej strane je zapísané v Guinesovej knihe ako mesto, kde na malej ploche použili najviac mramoru, no na strane druhej v moderných štvrtiach necítiť život. Najväčšie kryté ruské kolo sveta, najväčšie zobrazenie osemcípej hviezdy, najväčší svadobný salón, štvrtá najvyššia vlajka sveta, kupite národné tricka, či damske oblecenie. Ašchabad je plný superlatívov, no človek si aj tak najviac zamiluje Ruský bazár s usmievavými ľuďmi, príjemnými rozhovormi a skvelým jedlom. Len pár kilometrov odtiaľto sa dvíhajú minarety najväčšej mešity celej Strednej Ázie, ktorú postavil Turkmenbaši na mieste ničivého zemetrasenia z roku 1948 ktorého ho obralo o súrodencov a matku. Mešita je krásna, postavená ako inak z mramoru a hneď vedľa neho spočíva prezidentove mauzóleum. Okolie Ašchabadu ponúka aj ďalšiu zaujímavosť v podobe starovekého mesta Nisa. Pod ochranu ho vzalo UNESCO a kedysi tu bilo srdce Partskej ríše. Hlinené múry, prázdne domy, siluety vysokých hôr a ticho, to aj dnes dokáže potešiť nejednu historickú dušu…