– Neviem ako to tu chodí. – povedal som.
– No normálne. Každý tretí deň navyšujeme…
– Dávky? – skočil som jej do reči.
Bola to žena. Na druhej strane pultu. Dievča. Také neveľké a celkom pekné. Vlastne veľmi pekné a mala krasne kabelky. Po piatku som len pomaly reagoval. Strašne som sa dal dole z konzumnej vodky. Poldeci 60centov. Pil som decáky s pivom. Prehral som v automate posledné peniaze a od suseda požičal sto euro. Ktoré som tiež prehral.
– Martin som len šialene zamilovaný, – to boli posledné slová Martinovi, ktoré si pamätám.
– Aké dávky prosím vás? – prerušila môj tok Pekná.
– Aha prepáčte ja som myslel že som u lekára.
– No dobre to je váš problém. Ak ste si istý že tu chcete naozaj všetko nechať podpíšte sa mi. Bola sobota. Neuveriteľná sobota. Jedna z tých sobôt ktorá sa neopakuje. V piatok som chcel jednu z možností. Buď sa ísť dať hospitalizovať, ist kupit nejake nove sportove oblecenie, topanky alebo posledný krát opiť. A tak to začalo. Žiadne veľké veci iba som znásobil bolesť a dlhy. Teraz som stál pred otázkou či to tam fakt všetko nechať. Minule som bicykloval a videl bilbord. No tak ma to podvedome akosi nakoplo.
– Bicykel, gitara, 43 cédečiek, 12 kníh, aj fón štyri es s prasknutým displejom, obrúčka s menom vašej manželky, a dátumom sobáša…aj tú? – opýtala sa Pekná.
– Musíte byť predsa už ostrieľaná, nenechajte sa citovo zmiasť. Aj tú, – doplnil som.
Bolo to všetko čo som mal ako svoj majetok. Bol som v popradskej záložni a bola sobota. Podpísal som sa a odišiel s 497 eurami. Bol som v balíku a von začínalo pršať.
– Čau Jana, čo robíš? – povedal som do telefónu.
– Ty žiješ? – ozvalo sa na druhej strane.
– Hej, tak trochu. Dedil som, ideš na pivo?
– Mh, – kývla hlasovým znamením.
A tak som jej vyrozprával čo som doteraz písal do tohto príbehu. Malo to klasický scenár. Janu nechal jeden Portugalčan, s ktorým žila v Anglicku. Bol vraj vychcaná kurva. Ako hovorila Jana. A tak som jej povedal, že chcem prežiť už iba dnes a zajtra. Že som prišiel o všetko a to o čo som neprišiel som dal do záložne a žeby sme si mohli šuchnúť. Lebo keď človek stratí, mal by všetko. Však nech je džez. Bol som za „buď“, alebo za „alebo“. Že si môžeme šuchnúť som povedal asi po piatom.
– Jana, môžem prísť ešte o niečo viac?
– Áno. O toto, – povedala a pobúchala mi po hrudi.
– Ale ja som už o srdce prišiel.
– Ježine a upokoj sa krásavec, – zaspievala.
Nikdy mi nepovedala inak ako krásavec. Už od strednej ma tak volala.
– Až moc si rozumieme.
– Veď práve. Nedala som ti na strednej a nedám ti ani teraz, jasné?
– Bože dobre, vyfúkol som dym Janinej slimky.
– Pozri sa na seba. Šak si jak keby ťa vytrtkalo stádo duševne zaostalých buzíkov.
– Jana prestaň, zamrmlal som.
– Aké prestaň? Neľutuj sa.
– Ale ja sa neľutujem, ja len že nemám už nič.
– Počúvaj, trovy za toto, ukázala na stôl platím ja, ty choď do toho Srdiečka. Zajtra je v tom Svitovskom za 35. Videla som bilbordy. A ráno choď do záložne, predaj nejake detske hry a normálne ži ďalej. Veď aj voda sa dá preniesť v koši cez tenkú lávku.
– Koza! A tých 35 eur?
– V záložni nechaj cédečka a šaty. Bože ten tvoj prekliaty hudobný vkus, vadil mi už na strednej.
– Ale na INXS sme sa zhodli, povedal som.
– Áno to bolo to jediné.
– Ježine Jana a keby som ju pozval na rande?
– Koho?
– No Peknú zo záložne.
– Jebe ti?
– Nie, prečo?
– Stal si sa lúzrom. Prekročil si prah nebankovej inštitúcie a založil osobné veci. Nemáš šancu!
– Jej Jana a nechal som tam aj výberovku INXS a U2, dodal som.
– Ty si fakt retardovaný.
– Tak čo dáš mi? – dvihol som prst. Je to posledná šanca.
– Upokoj sa, povedala Jana a išla zaplatiť.
– Dík, úprimne som poďakoval so sklonenou hlavou.
– Frajera máš?
– Bože nemám. Väčšieho krásavca ako ty som ešte nenašla.
– A nechceš mi dať.
– Si plytký, poď ideme. Tu máš na taxík a zajtra do záložne jasné?
– Veď je nedeľa.
– Prestaň, povedal si že tam majú otvorené nonstop.
– Jana, keď ja som strašne zamilovaný a nemôžem bez nej žiť.
– Akoby som ťa nepoznala. Vyplakať sa mi na ramene a potom ma ešte poprosiť o pohlavný styk. Zvyšuješ level. Na strednej to bolo to isté, ale chcel si len pusu.
– Bože prepáč.
– Nemám ti čo.
– Čau krásavec a dávaj na seba pozor, zaspievala a tak mi skončila sobota.
Teda skoro. Mal som 497 eur a drobné od Jany na taxík. Ako môžem ísť takto do postele. Bože Maco má dnes 35. Môj sused a priateľ z detstva. Alibisticky som mu zabalil môj román Nultý ston do letáku z Lidla a zablahoželal mu v krčme. Všetci už boli na kašu. Slzy dojatia a reči koľko sme toho v živote spolu prežili som nechal v zálohe. Nebudem predsa za debila, keď som už bol za lúzra pred Janou. A zhodiť sa raz za deň, to úplne stačí. Doma som sa dal do gala, nageloval hlavu, bratovi ukradol voňavku Hugo Boss a vyložil mobil. Vo Svitovskom srdiečku to po polnoci svietilo, presne ako mi o tom hovoril Miro. Fakt krása. Na mňa drahé pivo, ale v pohode. Toto bol scenár, ani z komédie, ale prisahám že necigánim. Simona mi kázala aby som sa osprchoval. Aspoň sa mi tak predstavila. Simona. Bol som v bordeli prvý krát. Viem viem. Mám 35 a mal som debutovať skôr. Bola krásna. Nie tak ako tá Pekná v záložni, ale krásna. Potom som ju stopol. Porozprával som jej o sebe. Kde robím, že som rozvedený a šialene zamilovaný a že bez lásky súložiť nedokážem.
– Ani opitý? – opýtala sa Simona.
– Veď vidíš, – roztiahol som rukami.
Nechal som jej 40 eur a chcel ísť domov.
– Počkaj, prečo mi dávaš peniaze?
– Za psychológa, – kývol som rukou.
– Tak tu máš potom dvadsať nazad, lebo ja detto, – usmiala sa.
Simona mi porozprávala veci, o ktorých sa deliť nebudem, lebo nie všetko potrebuje na svetlo sveta. Keby som mal prachy, vykúpim ju. Ale „keby“ neexistuje, presne ako akákoľvek náhoda.
– Každý máme svoje, pohladil som ju po líci a odišiel navždy.
SIM kartu som si nechal v starej rozbitej Nokii, ktorú som do záložne neodovzdal. Čakala ma doma na stolíku pri počítači s esemeskou:
– Aj tak by si ma nepretiahol, poznám ťa od 15stich. Škoda. – Jana.
Dačo pravdy na tom bolo. Natiahlo ma. Dal som si prsty a vyzvracal sa. Boli dve hodiny ráno. Bola už nedeľa a ja som nevedel, ako to ďalej prežiť. Onanoval som ako na olympiáde masturbátorov, no márne. Nedalo sa mi dorobiť chleba, no a tak som voľáko predsa len zaspal. Zobudil som sa o deviatej na kostolné zvony. Úchylní kresťania. Napadlo mi a pustil som si do fantastických slúchadiel značky koss Behemoth. Ešte ma pár krát natiahlo, ale už som nezvracal. Napísal som Hiraxovi do správy na FB, že nechcem vydať ďalšiu zbierku básní. Že to ruším. Že ruším všetko. Aj svoj život. Odpísal mi, že to prejde a ak nie, mám prísť do Martina.
– Na bicykli?
– Jasné Janík, – pripol smajlíka.
– Však som pod vplyvom, ty chceš svojho najlepšieho básnika fakt zabiť!!!
Vypol som komp a hodil ho pod posteľ. Potom som sa osprchoval a zjedol krajec suchého chleba. Zase ma naplo. Vypil som asi tri deci Budišky a pokúsil sa obliecť. Do Popradu som sa vybral pešo. Je to 9 kilometrov a ako bývalý futbalista, bola to brnkačka.
– Dobrý deň, – pozdravil som sa Peknej.
– Dobrý, – povedala Pekná a usmiala sa.
– Pekné tricka, – dodala.
– Hej, ľuďom niekedy fakt to, – pobúchal som sa po hlave.
Na tričku som mal nápis: Ľuďom jebe.
– Ty mi daj 50.
– Nie, nie. To ty mne dlžíš.
Do záložne sa s krikom dovalili dvaja ľudia vo veku mojich rodičov. Ona mu zrazu vylepila. On do mňa udrel, padol na zem a ja som mu pomáhal vstať. Potom teatrálne hodil o zem historický mobil vo veľkosti pevnej linky a vybehol zo záložne.
– Vidíte, je toto život? – povedala mi s hereckým štýlom Diany Mórovej ona a rozbehla sa za svojim druhom.
– Máte pravdu s tým tričkom, – povedala Pekná.
– Nie, toto bola iba láska, – ukázal som na utekajúci pár.
– Tak nech sa páči, – preťala Pekná príbeh lásky.
– Ja len že by som to chcel všetko nazad, to čo som včera založil.
Za jej chrbtom sa na mňa usmievala moja červená gitara.
– Ako som len mohol? – opýtal som sa sám seba.
V pozadí som videl svoju čiernu Meridu. Bože ja barbar. Gitaru tú oželiem, aj tak neviem hrať, ale bicykel, bez toho umriem na nedostatok pohybu.
– Poprosím občiansky a doklad.
– Jasné.
Šahol som do pravého vrecka mojich maskáčovych kraťasov a nič. Ani v ľavom. Nikde. Mal som tu peňaženku prisahám. Potom som si prehral situáciu spomínaného páru.
– Tie kurvy, zakričal som a ukázal na cestu von.
– Myslíte lásku? – opýtala sa ma Pekná.
– Akú lásku, ľuďom jebe, ale totálne. Okradli ma v priamom prenose!!!
Vybehol som von a behal po okolí asi desať minút. Kde nič, tam moja peňaženka, napadlo mi zúfalo. Mal som si včera aspoň v tom Srdiečku zatrtkať. Ja kokot, nakladal som si. Vrátil som sa do záložne.
– Čo mám teraz robiť? – zúfalo som sa opýtal.
– Bohužiaľ. Mrzí ma to. Máte ešte 6 týždňov, aby ste to mohli vykúpiť inak…
– Jebne ma, – skočil som Peknej do reči.
Otočil som sa a odišiel na čerstvý vzduch. Bola nedeľa a ja som sa mal fakt chuť zabiť. Otvoril som asi za 15 minút dvere záložne a spustil:
– Ja som strašne zamilovaný. Bezbranne a bezhlavo. To preto toto všetko! – vykríkol som
– Ale ja som vydatá, – povedala pekná.
– Ale ja som „toto“ nie do vás, – vyšlo zo mňa a obaja sme ostali prekvapení.
– Ja len že tie veci určite odkúpim. Tuto je moje číslo, – povedal som. Našťastie nosím vo vrecku vždy pero a papier.
– Ale to nie je doklad, – povedala Pekná a už sa mi tak pekná nezdala.
Jebol som dverami a sadol si do krčmy na sídlisku západ.
– Donesiem vám zajtra, veď ma Hanka poznáte, chodím tu každý deň po robote.
– Pivo a vodku? – opýtala sa unavene.
– Ako vždy, prikývol som.
Sadol som si ku poslednému stolu, otočený chrbtom k obecenstvu a napísal tento príbeh. Na druhej strane miestnosti sa na zamastenej a zadymenej plazme konala repríza zo soboty. Finále Wimbledonu. Kvitová dávala jednoznačne dole Bouchardovú. Bože krásnu Bouchardovú. Eugeniu, kanaďanku. Keby som nebol zamilovaný, zamilujem sa. Petra Kvitová vyhrala Wimbledon. Ja som dopísal tento príbeh a dal si na sekeru ešte jedno pivo. Neviem čo budem robiť, neviem ako to všetko prežijem, ako dostanem nazad svoju gitaru, bicykel a ostatné veci a ako pochopím, že nemám na lásku v tomto živote nárok. Neviem. Je nedeľa večer, po lícach sa mi váľajú slané kvapky, vyvierajúce z mojich očí a ja nechcem nič tak, ako sa vrátiť do bezstarostného detstva.
– Nemáš už v tomto živote nárok, – šepká mi Boh spoza ramena a ako z neba sa mi na stôl ukladá ďalšia vodka.
– Od Dana, zakrochkala Hanka.
– Vďaka.
Som stále v Poprade a do Svitu pôjdem peši. Keď ma niekedy stretnete a ja budem žiť, oslovte ma, kúpte mi pivo a ja vám ten príbeh dorozprávam. Možno nebude mať žiadne pokračovanie a možno ho vôbec neprežijem a vy ma už nikdy nestretnete ani na bicykli, a ani s gitarou. A možno už zajtra hej. Neviem. Raz príde ďalší víkend a možno aj spravodlivosť, láska a večný mier. Ja si asi predsa len počkám, nemám gule ukončiť to tu. Myslím žeby ste mali počkať aj vy. Opatrujte sa.
majster alkohol cielene nicenie ludskej... ...
Celá debata | RSS tejto debaty