Stocho

Po 55 hodinach jazdy autom som konecne dorazil do Toronta. Planoval som si kupit nejake sportove oblecenie a lacne auto, ale nakoniec som to vyhodnotil, ze je to nad moje financne pomery. Niezeby sa nedalo zohnat nejake male auto za dobru cenu. Do 1000$ sa da bez problemov kupit nieco pojazdne, ale dalsich minimalne 1000$ stoji poistka, bez ktorej sa tu jazdit neda. Tak som si vo Vancouveri cez Craigslist nasiel chlapika, ktory isiel az do Toronta a hladal ludi na zvezenie, pricom by sme si rozdelili naklady na benzin.

Nakoniec sme sa nazbierali styria. Ian, starsi Anglican, ten co mal auto. Celu cestu si nieco rozpraval pytal sa nas, ci je vsetko ok, a smial sa na svojich vlastnych vtipoch. Teda to neboli ani vtipy, ale po kazdej vete, co povedal, sa rozrehotal. Asi chcel byt spolocensky a privetivy. Dalsia bola Hana alebo Ana. Nie som si isty. Cinanka v strednom veku, mala a chuda, uzke dámske šaty, male topanky aj kabelky, ako vsetky Cinanky. Rozpravala sice po anglicky ale s absolutnym cinskym prizvukom. Podla vsetkeho bola „bordelmamou“, lebo jej neustale telefonovali nejaki klienti a ona im ponukala rozne dievcata na „masaze“. Ale inak starostliva pani. Polovicu kufra zaberali jej veci, najma jedlo, ktorym krmila aj nas. Vkuse nieco jedla. Podla mna tato mala vetcha pani zjedla za celu cestu viac ako my ostatni dohromady. Dalsim pasazierom bol Tobey. Mlady chalan, ktory byva vo Whistleri a celym jeho zivotom je snowboard. V pohode typek, s ktorym som si mal aspon co povedat. Precestoval Europu za lacny peniaz. Prespaval v parkoch alebo kdekolvek sa vyskytla prilezitost. „It makes you appreciate small things in life, you know. Like bed.“ Tobey bol ale po opici z predosleho dna a vacsinu cesty prespal. Teda vacsinu cesty do Calgary, kde vystupil.

Zvysok cesty sme isli len traja. S Ianom sme sa striedali v soferovani. Postupne som soferoval coraz viac a dlhsie, co mi vobec nevadilo. Aspon som si mal cim kratit cestu a soferujem rad. Ian sa zatial postupne zblizoval s bordelmamou a ona sa tomu velmi nebranila. Ku koncu cesty jej uz navrhoval, ze si kupia velky karavan, on bude soferom a ona bude robit masaze. Pojazdny masazny salon, 50 dolarov za pol hodinu. Hana / Ana sa na tom napade dobre zabavala. Vedel by som si sice predstavit aj lepsiu spolocnost na cestu napriec Kanadou, ale v tejto situacii som bol rad, ze som vobec niekoho nasiel a hlavne bolo, ze som mal za par dolarov odvoz az na east coast. Navyse sme mali fajnovucke auto. Chrysler 2005, sedan, v kozi, palubny pocitac, osem valec, taky maly tank. Radost soferovat.

Cesta prebehla hladko, az na pkutu za rychlost, ktoru dostal. Moja druha pokuta za tri tyzdne, co som v Kanade. Co sa to deje s touto krajinou? Stalo sa to druhu noc, boli sme uz v Ontariu. Rovna dialnica, od nevidim do nevidim, auta len zriedkavo. Oproti nam islo auto. Ked som si vsimol, ze je policajne, zacal som brzdit, ale uz bolo neskoro. V spatnom zrkadle som videl ako sa prudko otocil, zapol vsetky majaky a rozbehol sa za nami. Odstavil som to na krajnici. Zastavil za nami, okolo tma a on blikajuci ako vianočné stromčeky. Zasvietil reflektor, aby si nas poriadne prehliadol, kto vsetko je v aute. Vzstupil z auta, pomaly sa ku nam blizil, ruka pripravena na zbrani, keby nieco. Proste ako vo filmoch.

„Dobry vecer. Isli ste 118 km/h a povolena rychlost je 90km/h. Okial idete a kam idete?“

„Z Vancouveru do Toronta.“ Tvaril som sa previnilo a ze mi to je fakt luto. Policajt zachovaval kamennu tvar.

Zobral si od vsetkych doklady a isiel spat do auta. Asi po desiatich minutach prisiel a vratil nam ich. Mne aj s pokutou na 122 dolarov. Ian dostal tiez pokutu, resp. upomienku, lebo asi pred 15 rokmi dostal tu v Ontariu pokutu za nieco, co si uz ani poriadne nepamatal, a nezaplatil ju. Namiesto toho sa odstahoval do Britskej Kolumbie. Ale tu ocividne policia ma dlhodobe archivy. Navyse mu pozastavil platnost vodicaku. Policajt sa s nami slusne rozlucil a zazelal nam bezpecny prichod do ciela.

Musel som sa asi tvarit dost rozladene, lebo obaja ma hned zacali ubezpecovat, ze sa nic nestalo. Ani Ianovi nevadilo, ze dostal pokutu. V najhorsom pripade ju po 15 rokoch zaplati. Povedali mi, ze tu to funguje tak, ze ak dostanete pokutu, odvolate sa na sud (small claims court). Vo vacsine pripadov sa policajt na pojednavanie ani nedostavi, a tak vam pokutu zrusia. Ak pride a dokaze, ze vam bola dana spravodlivo, tak ju jednoducho zaplatite. Zaplatite len pokutu, ziadne uroky ani sudne poplatky. Obaja mi vyslovene prizvukovali, aby som ziadnu pokutu neplatil. Dobra rada nad zlato., no nie? Ale nieco na moju obranu. Predstavte si, ze idete dva dni v kuse. Po rovnej ceste, nie ceste, ale dvojprudovej dialnici, pricom len obcas stretnete nejake auto, ci kamion. Ziadne preplnene dialnice ako v Europe. Naokolo len sama nudna rovina a maximalna povolena rychlost je 90ka. To nie je prirodzene. Za celu cestu z Vancouveru do Toronta bol najvyssi speed limit 110, na niektorych usekoch v Alberte a Saskatchewane. To sa jednoducho neda dodrziavat. Okrem toho mal som mal utkvelu predstavu ze tu policajti nebuzeruju za zbytocnosti…