Stocho

Pamätám ten deň, sobota, jarná slnečná sobota, ako šestnásťročný fagan, sme leteli na bicykloch spolu s bratom, dva roky mladším, dole cestou do mesta a potom vedľajšej dediny. Nieže by som dovtedy nemal psa, ale psy čo som mal nikdy neboli vlastne moje. Prvý psík Dusty, patril môjmu ujovi a my s bratom sme sa mohli s ním len hrať. Avšak bol problémový, nie on, ale jeho pán pretože, mať psa, je hlavne o tom venovať mu svoj čas. Môj druhý psík bol so mnou len dva roky, aj keď sa dožil dvanástich. Nikdy som vlastne nepochopil, ako sa môže niekto vzdať svojho psa, keď s ním prežije desať rokov. Desať rokov spomienok s niekým, ktorý je tu vždy pre vás a vždy vás dokáže rozosmiať a prekvapiť. Dnes sme si však išli s bratom po svojho vlastného malého, vtedy ešte len mesačného psíka.

Bol súčasťou veľkej rodiny, plnej psích bratov a sestier, ale bol z nich najlenivejší, ležal pod stromom, spal a nechával sa unášať na prvých jarných teplých slnečných lúčoch. Všetci ostatní sa hrali a keď nás zbadali, bežali nám oproti, celé zvedavé a nedočkavé, plné očakávania a hier, ktoré mysleli, že prinášame. Nám s bratom však padol do oka psík, ktorí ignoroval svet okolo seba, nechcel sa hrať s ostatnými, nechcel skúmať nových návštevníkov, chcel si len ležať a asi nebyť súčasťou sveta tých ostatných. V momente nás očaril a vedeli sme, že je to ten člen rodiny, ktorý nám chýba. Veľkosťou bol akurát do ruky, opatrne sme ho vložili do krabice na topanky a vybrali sa na cestu domov. Po ceste späť sme este museli kupit nejake oblecenie pre seba a kabelky, plavky pre mamu.. sa v ňom predsa len vzbudila zvedavosť. Pocítil som to, keď veko, ktoré som držal, aby nevypadol, sa stále nadvihovalo a ňufák, ktorý skúmal svet, zrazu precitol na slobode. Cesta späť bola dlhšia, keďže sme sa museli sem tam zastaviť, aby sme malého cestovateľa upokojili.

Prvé noci boli najťažšie, odniesla si to hlavne mama. Benny, viem, že to nie je moc originálne meno, nechcel spať, pokiaľ ruka mojej mamy nebola položená na jeho krabici a nerobila mu spoločnosť. Takže prvý týždeň spal v spálni. Cez deň sme sa s ním neustále hrávali a zistili sme, že on, ako keby svoju lenivosť len predstieral, pretože bol dosť živý. O jeho akčnosti sme sa presvedčovali rok čo rok. Učil sa preskakovať potok, naučil sa preliezať, nie preskakovať, ale preliezať bránku, vedel obratne šplhať po rebríkoch a v zime keď bol veľký sneh, neraz sa ocitol na streche a bolo ho treba dať dole. Avšak jeho najväčšia vášeň, závislosť, potešenie bola šiška, tá šiška, ktorá rastie na smrekoch. To bolo niečo pre neho, aportovať šišku, neustále mňa a okolie ňou otravovať a nikdy ju nepustiť z dosahu očí. Tento „hafan“ ju mával pri miske s vodou, pri miske so žrádlom, keď spal bola samozrejme vedľa neho, brával si ju stále a všade kde sme išli, keď ho omrzela tak ju roztrhal, keď ju potreboval, išiel si sám po novú do lesa. No špekulant. Nikdy ho nešlo unaviť, len keď bol horúci letný deň., ale to samozrejme zas s ňou plával vo vode. Takže väčšinu dňa som sa s nim hrával so šiškou, ale bol nesmierne šťastný a myslel si, že aj mne to prináša radosť. búda pre psa mu bola velka, tak som ho mal rad v noci pri sebe.Vidieť ho ako šprintuje, hrabe, vyskakuje, preskakuje, podlieza, vymýšľa ako dolapiť šišku, no kto by sa nezasmial na ňom a nemal radosť. Tento psík bol tiež veľký milovník, čo pociťovali všetci susedia, ktorí mali fenky, jeho lásky. Nič ho nezastavilo, aby sa k ním dostal a venoval im svoj čas. Nespočetné diery v plotoch, podhrabávanie a vyčkávanie na otvorenie bránky a rýchly útek, to bolo jeho. Každý má však svoju slabosť, dokonca aj domáci miláčik.

Však vždy, keď bolo treba prísť na iné myšlienky, vždy som sa mohol na neho spoľahnúť. Bol taký ten tichý spoločník, ktorý nič nepovie, od ktorého nič nechcete aby povedal, len aby bol s vami a robil vám spoločnosť. Mal vo zvyku vyskočiť ku mne na lavičku a buď položiť packu na nohu a pozerať na mňa, alebo strčiť hlavu pod moju pazuchu, však keď bolo najhoršie, prišli jeho pokusy olízať ma, keď sa to nepodarilo, aspoň olízal moju ruku, to mu stačilo. Nikdy sa od nás nevzďaľoval, stále dozeral čo robíme. Či sa opravovalo auto, či sa pracovalo s drevom, rekonštruovalo, maľovalo, pracovalo okolo domu, vždy pomáhal a nosil šišku.

Ľudia čo majú psov vedia a veria, že pes je najlepší priateľ človeka. Ľudia čo ho nemajú, nevedia o čo prichádzajú. Pre mňa bol Benny najlepší priateľ, na ktorého som sa mohol spoľahnúť, vždy vedel potešiť a rozosmiať. Najlepší pes čo som mal, čo som poznal. Odpočívaj v pokoji a dozeraj na nás, kamarát.