Stocho

„Dáte si vína?“ Ozvalo sa plným kupé, zatiaľ čo muž v ľanovej sukni otváral „bažanta“, ktorý mu ešte pred chvíľou provokatívne vytŕčal z poľovníckej tašky kde mal aj nejake najlacnejsie hracky ako mozete u nas najst. „Ja by som si dal!“ odpovedal som. Kto je ten človek zač mi vŕtalo hlavou odkedy nastúpil. „Tohle víno bylo svěceno.“ Prehlásil po pár minútach, len tak mimochodom, ukazujúc na etiketu Chateau Topoľčianky. Neodporoval som mu a radšej uznanlivo kývol hlavou. Veľmi som chcel, aby náš rozhovor pokračoval.

Obyvatelia kupé apaticky prijali nového spolucestujúceho. Sadol si do kúta a rýchlym zaspatím dal ostatným signál, že vydáva na obdiv svoju neobyčajnú zanedbanosť. Bol to zavalitý muž s kučeravými mastnými vlasmi pripomínajúcimi karfiol, dlhými špinavými nechtami a zafúľané lacne oblecenie, ktoré bolo na toto obdobie roka príliš teplé, osarpane lacne topanky. Nevhodný odev na seba nedal dlho čakať a ospalý vzduch rozvíril jeho prenikavý pach.

Vznikla presne tá chvíľa, keď cestovne „starší” majú k sebe o niečo bližšie. Začali po sebe hádzať očami a zapchávať si nosy ukazujúc na spokojne pochrapkávajúceho smraďocha. Netrvalo to však dlho a zakrátko sa každý vrátil do svojho vnútra, pretože nepríjemný pach sa rozplynul po otvorení okna takmer ihneď a púšťať sa do rozhovoru o smrade nemal nikto chuť.

Zo spánku ma prebudili až slová: „Je tu volno?“ Vo dverách stál podivný zjav. Bol to muž okolo 35 rokov, oblečenú mal kroj pripomínajúcu vestu, pod tým dámske tričká, na tom panske mikiny, na nohách sa mu šuchotala neviem to nazvať inak ako pánska sukňa, vyrobená z akejsi ľanovej tkaniny. Obuté nemal nič iné ako koženné sandále a okolo krku mu visela taška sýtej zelenej farby, z ktorej trčal „bažant“ – fľaša s tmavočervenou tekutinou. Nečudo, že razom ho bolo plné kupé. Nehovoriac o tom, že voňal ako Beckham na zakvitnutej lúke v čerstvo vypratom pyžamku. Po smraďochovi nebolo ani stopy. Musel vystúpiť niekedy medzi tým.

Prvých desať minút sa na nás len usmieval. Dýchal zhlboka a na prvý pohľad sa zdalo, že má skvelú náladu. Každý si ho chcel obzrieť a čakal na moment, keď sa bude pozerať niekam inam. On však skúmavé pohľady vytrvalo vracal späť. Tento zvláštny úbor na sebe nemal asi po prvýkrát a na čumenie bol pravdepodobne zvyknutý.

Strašne som chcel vedieť, čo je zač a hľadal som zámienku, ako sa ho niečo opýtať. Netrvalo dlho a tento, nazvime ho prorok, sa vyťahujúc fľašu opýtal: „Dáte si vína?“

To je tá chvíľa, povedal som si a dal si malý hlt.

„Odkiaľ cestujete?“ Efekt pár minútového usmievania sa dostavil aj vo mne a bál som sa, že moja otázka vyznie výsmešne, nech bude akokoľvek triviálna. O rozhovor som mal seriózny záujem a nechcel ho zabiť zle položenou otázkou. Odpoveď ma však dostala viac ako som čakal.

„Tohle tělo? Nebo duch?“

„…Aha!“ Pomyslel som si s úsmevom a snažil sa silou-mocou nevybuchnúť, v čom mi moji spolucestujúci rozhodne nepomáhali.

„Ja neviem. Asi obidva“

„Tomuhle tělu je dáno cestovati už mnoho dní a pak koupit plavky damske.“

„Ale vyšli ste odniekiaľ nie?“

„Není duležité odkud tělo vychází. Tělo koná jen tak, jak mu poručí duch. A duch je veden tím, který je nad námi. Tak jest od počátku věku.“ Odpovedal chlapík, pričom sa mu ani na sekundu z tváre nestratil široký úsmev. Spolucestujúci však tento nátlak nezvládali a jeden po druhom sa usmievali a vybuchovali. Chcel som ho od toho ušetriť, preto som jemne navrhol, aby sme sa išli vyvetrať na chodbu.

„Tak ako je to teda s vami? Kam chce ísť váš duch?“ Opýtal som sa už oveľa voľnejšie a posmelený jeho dobrou náladou som neskrýval pobavenie.

„Muj duch je veden naším pánem.“ Pri slove „pánem“ sa na chvíľočku zastavil, zhlboka nadýchol a vyslovil ho dlhšie ako ho ľudia zvyčajne vyslovujú. Po tejto vete nasledovala krátka odmlka. Čakal som, že mi k tomu povie ešte niečo viac. Čo nasledovalo som však nečakal.

„Promiň tyhle slova jsou pro každýho, proto pujdu zpět a mužeš se mně ptát před nimi.“ Povedal a namieril si to naspäť do kupé. Okej, zadudral som si a mašíroval na svoje miesto.

„Pravdu, kterou pán oslovuje lidi přes tohle tělo musí slyšet všichni a tomuhle tělu není dáno skrývat se před jejíma zraky.“ Pri slove „pán“ opäť zopakoval podobnú figúru a usmial sa snáď ešte viac.

„Tvrdíte, že pán rozpráva skrz vás?“

„Tak jest. Srdce člověka, když je otevřené, mluví k němu Buh, a posláním těla je pak říkat pravdu všem lidem.“ Vyblafol zo seba, ako keby vysvetľoval malému decku koľko je dva plus dva.

„No dobre, a čo je potom pravda?“ Pri tejto otázke sa chápavo zasmial a odvetil.

„Pravda je teď tu!“ Ukázal si na srdce. „A teď je tady! A tady! A teď tam! Aha, už je ven! Podívej vrací se! Teď jí máš na hlavě!“ Ukazoval a smial sa od ucha po ucho. Spolucestujúci sa pri týchto slovách opäť vrátili z hroziacej spánkovej apatie a usmievali sa tiež. Vlak spomaľoval a začali sa ukazovať tabule s označením stanice.

„Ó to už je Púchov? Promiňte přátelé, musím už jít.“

„A dá sa o vás dozvedieť odniekiaľ z internetu?“ Ozval sa z kupé prekvapivo iný hlas.

„Tomuhle tělu není určeno slávy.“

„Pochopiteľne. Tak nám aspoň povedzte ako sa voláte.“

„Mé jméno je Matouš, rád jsem vás poznal. Sbohem!“

„Aj my teba!“ Povedal ktosi nahlas za všetkých. Za záhadným mužom sa potom ešte raz v pobavenom zamyslení pozreli von oknom, aby videli záblesk jeho nemiznúceho úsmevu. Na stanici sa za nimi obzrel aj on, a keby jeho sukňu nadvihol vietor ako Marilyn Monroe, možno by ani nikomu nenapadlo zvláštne, keby sa vzniesol niekde do neba.